Konanie o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia

Od 1. júna 2019 je účinná novela zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), ktorá priniesla zmenu do jedného typu z konaní v niektorých rodinnoprávnych veciach.

Návrh zákona bol schválený poslancami Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) už v apríli 2019. Voči schválenému návrhu zákona však uplatnil prezident Slovenskej republiky svoje právo veta a  pripomienku, aby NR SR zákon neprijala ako celok. Prezidentom uplatnené právo veta poslanci NR SR následne prehlasovali.

Novela CMP bola zverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako zákon č. 137/2019 Z. z., a to bez podpisu prezidenta Slovenskej republiky.

Novelizované ustanovenie CMP

Prijatou novelou zákona bolo zmenené ustanovenie § 75 CMP nasledovne: „Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, ak zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť inak.“

Pred prijatím novely CMP bola žaloba na obnovu konania prípustná len voči právoplatnému uzneseniu v konaní o dedičstve, ak nebolo možné zmenu alebo zrušenie uznesenia dosiahnuť inak. Vzhľadom na vyššie uvedené znenie ustanovenia od 1. júna 2019 po splnení zákonom stanovených podmienok môže strana, v ktorej neprospech bolo vydané rozhodnutie, podať žalobu na obnovu konania aj v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (ďalej len ako „Návratové konania“).

Konanie o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania

Úprava návratových konaní je obsiahnutá vo viacerých medzinárodných právnych dokumentoch, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ako dva hlavné z nich možno uviesť Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí zo dňa 25. októbra 1980 (ďalej ako „Haagsky dohovor“) a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej ako „Brusel II bis“). Brusel II bis obsahuje doplňujúcu úpravu k Haagskemu dohovoru, pričom pre členské štáty Európskej únie má uvedené nariadenie prednosť pred Haagskym dohovorom[1].

Okrem vyššie uvedeného sú v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené návratové konania v osobitnej časti CMP, konkrétne v šiestom diele prvej hlavy CMP, v ktorej sú obsiahnuté konania v niektorých rodinnoprávnych veciach.

Návratové konania upravené v § 123 a nasl. CMP sa začínajú len na návrh. Aktívna legitimácia na podanie tohto návrhu patrí tej osobe, ktorej právo starostlivosti o maloleté dieťa bolo porušené jeho neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. Súčasťou práva starostlivosti právo na rozhodovanie o určenie miesta pobytu dieťaťa[2].

Ako účastníkov návratových konaní zákon definuje:

  1. navrhovateľa,
  2. osobu, ktorá podľa vyjadrenia navrhovateľa porušuje právo, a
  3. maloleté dieťa, za ktoré v konaní koná procesný opatrovník určený súdom[3]. Návratové konania sa vzťahujú len na maloleté deti, ktoré ešte nedovŕšili 16 rokov.

Tak ako v každom konaní, ktoré sa týka maloletých detí, aj v návratových konaniach je súd povinný pri rozhodovaní prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. Dieťa má právo vyjadriť v konaní svoj názor, pričom súd názor zohľadňuje s prihliadnutím na vek dieťaťa a stupeň jeho vyspelosti.

Súd v rámci dokazovania v návratových konaniach vykonáva len dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie, či došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa z miesta jeho obvyklého pobytu alebo či došlo neoprávnenému zadržaniu dieťaťa v cudzine. Súd pri dokazovaní taktiež zisťuje, či je v konkrétnom prípade dôvod, pre ktorý by nemal nariadiť návrat dieťaťa späť do miesta jeho obvyklého pobytu.

Pre návratové konania je kľúčové určiť obvyklý pobyt dieťaťa. Pojem obvyklý pobyt dieťaťa nemožno stotožňovať s jeho trvalým pobytom. Pri určení obvyklého miesta pobytu dieťaťa sa zohľadňujú viaceré skutkové okolnosti, a to s prihliadnutím na konkrétny prípad. Ide najmä o skutočnosti, kde sa dieťa zdržiava, kam chodí do školy, akú má štátnu príslušnosť, jeho jazykové znalosti a mnoho iných faktorov. Vzhľadom na uvedené je obvyklý pobyt dieťaťa determinovaný jeho rodinnými, sociálnymi, kultúrnymi a inými väzbami v danom štáte[4].

Neoprávneným premiestnením maloletého dieťaťa do cudziny je situácia, keď je dieťa premiestnené z krajiny, kde má svoj obvyklý pobyt, do zahraničia osobou, ktorá na to nie je oprávnená, ktorá koná v rozpore s právom. Osoba, ktorá premiestnila dieťa do cudziny, koná neoprávnene, ak bez vedomia a/alebo bez súhlasu rodiča alebo iných osôb, ktoré majú právo starostlivosti o toto dieťa, zmení pobyt dieťaťa mimo krajinu jeho obvyklého pobytu[5].

V prípade neoprávneného zadržiavania dieťaťa je situácia odlišná. V tomto prípade je dieťa premiestnené do cudziny oprávnene, napr. so súhlasom rodiča, a k porušeniu práva dochádza až následne - neoprávneným zadržiavaním dieťaťa mimo krajiny jeho obvyklého pobytu.

Rozhodnúť o nenavrátení maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pôvodu je možné z viacerých právne zakotvených dôvodov. V zmysle čl. 13 Haagskeho dohovoru nemusí príslušný orgán dožiadaného štátu rozhodnutím nariadiť návrat maloletého, napríklad v prípade, ak zo strany osoby, ktorá s návratom maloletého nesúhlasí preukáže, že osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti reálne nevykonávala svoje opatrovnícke právo v čase premiestnenia, resp. zadržania maloletého, alebo ak táto osoba súhlasila s premiestnením alebo zadržaním maloletého, taktiež ak sa s touto skutočnosťou zmierila. Ďalším dôvodom, pre ktoré je možné rozhodnúť o nenavrátení maloletého je preukázanie, že existuje vážne nebezpečenstvo, že navrátenie maloletého do krajiny obvyklého pôvodu by ho vystavilo fyzickej či duševnej ujme, alebo by maloletého návrat inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Ak maloleté dieťa dosiahlo vek a rozumovú vyspelosť, v ktorom je schopné posúdiť danú situáciu a vyjadrí svoj názor, že nechce byť navrátené do krajiny jeho obvyklého pôvodu, súd túto skutočnosť pri rozhodovaní zohľadní[6].

Osobitným a charakteristickým znakom návratových konaní, ktorý sa odvíja od ich predmetu, je povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu na návrat maloletého urýchlene, a to tými najrýchlejšími postupmi, ktoré mu vnútroštátny právny poriadok umožňuje[7].

V zmysle § 134 ods. 1 CMP rozhodne súd v návratových konaniach spravidla v lehote 6 týždňov odo dňa začatia konania. Výnimkou sú situácie, v ktorých existujú dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo možné, aby súd uvedenú lehotu dodržal. Dôvody osobitného zreteľa je súd povinný uviesť v odôvodnení rozhodnutia vydaného po uplynutí lehoty[8].

Formou rozhodnutia v návratových konaniach je uznesenie, ktorého vykonateľnosť nastáva nadobudnutím jeho právoplatnosti.

Žaloba na obnovu konania

Žaloba na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je prípustný voči právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, ak zmenu alebo zrušenie rozhodnutia nemožno dosiahnuť inak[9]. Charakter mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva aj z podmienok a dôvodov, pre ktoré je možné ho uplatniť[10].

Na konania, ktoré sú vedené podľa CMP sa aplikuje právna úpravy žaloby na obnovu konania, obsiahnutá v druhej hlavy štvrtej časti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

Na rozdiel od CSP, žaloba na obnovu konania je v CMP upravená tak, že je výslovne zakotvené, voči ktorému rozsudku nie je prípustná, a voči ktorým uzneseniam prípustná je.

Konanie o obnove konania pozostáva z dvoch fáz. Ak súd rozsudkom v prvej fáze rozhodne o povolení obnovy konania, nasleduje druhá fáza, ktorou je obnovené konanie. Obnovené konanie tvorí s pôvodným konaním jeden celok, pričom rozhodnutie v obnovenom konaní nahrádza pôvodne vydané rozhodnutie.

Pri tomto mimoriadnom opravnom prostriedku je žiaduce dať do pozornosti jeho vplyv na odklad právoplatnosti alebo vykonateľnosti rozhodnutia. Kým počas prvej fázy súd môže na návrh rozhodnúť o ich odklade, momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania dochádza ex lege k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého opravným prostriedkom[11].

Obnovu konania v tzv. návratových veciach

Zavedenie prípustnosti žaloby na obnovu konania aj v konaní o návrat maloletého do cudziny, vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, vyvolalo rôzne reakcie. Kým podľa niektorých názorov je prípustnosť žaloby na obnovu konania správnym riešením, podľa iných názorov je takéto ustanovenie v rozpore s Haagskym dohovorom a taktiež v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.

Cieľom návratových konaní je odstrániť protiprávny stav miesta pobytu dieťaťa a minimalizovať negatívny dopad na dieťa. Haagsky dohovor, Brusel II bis ako aj CMP upravujú požiadavku, aby príslušné orgány rozhodovali v návratových konaniach urýchlene, aby došlo k minimalizácii negatívneho dopadu neoprávneného premiestnenia alebo neoprávneného zadržania na dieťa. V prípade obnovy konania na základe žaloby o jeho obnovu dochádza k predĺženiu konania, a teda aj prípadného protiprávneho stavu vo vzťahu k pobytu maloletého dieťaťa. Okrem dĺžky konania je otázna vhodnosť obnovy konania z dôvodu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia či už na návrh alebo následne zo zákona po povolení obnovy konania.  Prípustnosť žaloby na obnovu konania tak môže u účastníkov konania vyvolať pocit právnej neistoty, ktorý nie je žiadúci, a to najmä nie v tak citlivých konaniach, akými sú rozhodovania vo veciach týkajúcich sa maloletých detí.

V konaniach, ktoré sa týkajú maloletých detí by mal súd pri rozhodovaní vždy prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. Posudzovanie toho, čo je v najlepšom záujme dieťaťa je potrebné určiť individuálne v každom jednom konkrétnom prípade. Skutkové okolnosti každého prípadu sú odlišné a rovnako je odlišné aj každé jedno dieťa. Rozdielne sa posudzuje najlepší záujem u dieťaťa vo veku 1 roka a u dieťaťa, ktoré dovŕšilo 15 rokov. V praxi sa vyskytujú situácie, kedy je obzvlášť zložité vyhodnotiť čo je v najlepšom záujme dieťaťa. Z dôvodu, že nie je možné jednoznačne vymedziť najlepší záujem dieťaťa tak aby bol aplikovateľný na každé jedno dieťa, nemožno vylúčiť, že obnova konania nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.   

Z charakteru žaloby na obnovu konania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, že jej prípustnosť a uplatnenie by malo byť prípustné len vo výnimočných prípadoch, kedy nie je možné dosiahnuť zmenu alebo zrušenie rozhodnutia inak. Preto máme za to, že súd by mal rozhodnúť o prípustnosti žaloby na obnovu konania len v prípade, že je to odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami konkrétneho prípadu a zároveň rozhodnutie o povolení obnovy konania nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.

Vzhľadom na to, že v návratových konaniach je posudzovaný obvyklý pobyt dieťaťa, môže predĺženie konania a tým aj oddialenie rozhodnutia spôsobiť, že počas priebehu konania o návrat si dieťa vytvorí sociálne a iné väzby aj k jeho novému miestu pobytu. Prípadné rozhodnutie o navrátení dieťaťa z cudziny do miesta obvyklého pobytu dieťaťa, tak v konečnom dôsledku môže spôsobiť, že budú pretrhnuté novovytvorené väzby dieťaťa k prostrediu, v ktorom sa nachádzalo počas priebehu konania.

Poukazujeme zároveň na skutočnosť, že v návratových konaniach súd nerozhoduje o tom, kto má právo starostlivosti o maloleté dieťa, resp. o opatrovníckom práve vo vzťahu k dieťaťu. Súd rozhoduje len o tej skutočnosti došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého v cudzine a o prípadnom následnom návrate maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu. Právo starostlivosti o maloleté dieťa, ako aj opatrovnícke právo, sú predmetmi samostatných konaní.

V súvislosti s aktuálnou právnou úpravou CMP účinnou od 1. júna 2019 je podľa nášho názoru potrebné vnímať prípustnosť žaloby na obnovu konania v kontexte všetkých skutočností týkajúcich sa rozhodovania o návrate dieťaťa z cudziny, pričom je potrebné zohľadniť, okrem práv osoby, ktorá má dieťa v zmysle práva v starostlivosti a  najlepší záujem dieťaťa, a to za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Máme za to, že za účelom ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa počas obnoveného konania by súdy mali, ak je to možné a žiaduce, uplatňovať oprávnenie zakotvené v ustanovení § 130 CMP. V zmysle predmetného ustanovenia je súd oprávnený prijať v priebehu konania opatrenia, ktoré sú vhodné na zabezpečenie podmienok pre návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Týmito opatreniami by tak mohol byť eliminovaný negatívny dopad predlžovania konania na dieťa ako aj iného účastníka konania, a to do času, kým nebude právoplatne rozhodnuté ohľadne návratu dieťaťa v obnovenom konaní.

To, či prijatie prvej novely CMP bolo správnym rozhodnutím a či inštitút žaloby na obnovu konania bude chrániť rodičov, osoby s právom starostlivosti o dieťa, a najmä maloleté deti a ich záujmy, alebo práve naopak, ukáže však najlepšie až aplikačná prax.



[1] Článok 60 Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

[2] Smyčková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017, ISBN: 978-80-89603-54-1. str. 481.

[3] § 126 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok

[4] Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A zo dňa 2. apríla 2009, sp. zn. C-523-7

[5] Smyčková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017, ISBN: 978-80-89603-54-1. str. 474.

[6] Článok 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí zo dňa 25. októbra 1980

[7] Článok 11 odsek 3 Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

[8] § 134 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok

[9] § 399 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

[10] § 397 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

[11] § 412 a 415 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku


Autor:
Adriána Matejčíková

Ďalšie novinky

Advokátsku kanceláriu Semančín & Partners nájdete v Polus Tower I, Vajnorská 100/A, Bratislava

Na vrch stránky